Povinná jazda začala príchodom do amfiteátra už dve hodiny pred začatím koncertu. Známi nás totiž upozornili, že vo Východnej to bola organizačná katastrofa. Mali VIP lístky, no keď prišli, nemali si už kde sadnúť. Sektor bol otvorený, dostali sa tam aj ľudia bez VIP vstupeniek, a keď to SBS-kár začal čistiť, ukazoval im voľné miesta len po jednom. Keď však prídete ako rodina alebo partia, chcete predsa sedieť pokope. O to viac, keď za vstupenku dáte nemalý groš. Ale vo Východnej to vraj vybuchlo na viacerých frontoch...
V Martine však bola organizácia perfektná – žiadne výčitky, skôr poďakovanie. Jednoduchý systém, dobre vyriešené občerstvenie, jedlo i merch. Skôr mi bolo ľúto ľudí, ktorí prichádzali do sektoru Premium sedenie, kde sme boli aj my, a už hodinu pred koncertom si nemali kde sadnúť. Chápem, že kapacita na sedenie sa odhaduje ťažko, keď si ľudia sadnú naširoko a poukladajú si vedľa seba tašky, batohy či deky. Veľkým bonusom bola aj pomoc polície, vďaka ktorej bol odchod autom po koncerte oveľa rýchlejší.
Koncert začal presne, s akademickým trojminútovým meškaním. Už prvá pieseň dala každému na známosť, že na produkcii sa nešetrilo. V martinskom amfiteátri už dlho nebol taký obrovský stage s takým kvalitným zvukom, a o projekcii ani nehovorím (naposledy TEAM?). Každá pieseň mala vlastnú obrazovú grafiku a dve tretiny z nich boli vytvorené naozaj vkusne a dodali atmosfére ďalší rozmer. Napríklad ja pieseň Opičák dvakrát nemusím, ale video s prirovnaním opice k politikovi ma nesmierne pobavilo. Skvelé.
Videoprojekcia však nebola silená. Veľmi sa mi páčilo napríklad pozadie pri piesni Ulica, kde bola len fotka nasvieteného domu a úplne to stačilo, vytvorilo to skvelú atmosféru. Menej je niekedy viac. Dynamika videoprojekcie sa u pesničkách príjemne menila od strhujúcej animácie a rýchlych strihov až k jemným grafickým pozadiam, vďaka čomu mohol divák opäť naplno vnímať muzikantov, melódie a neskutočne umne napísané elánovské texty, z ktorých by si ich dnešní mladí kolegovia mali brať príklad. Milujem poetiku v slovách a u Elánu je jej priam na rozdávanie. Všetky tie dvojzmysly, skryté významy a obraty sú napísané tak, že sa z nich nevytráca jednoduchosť a človečina, v ktorej sa nájde snáď každý.
Úvod bol však rozpačitý, nebudem zavádzať. Keď Jožo začal spievať otváraciu Človečinu, stuhla asi polovica amfiteátra. Tóny boli neraz úplne mimo a prejav neistý. V duchu ma oblial pot, že ak to takto pôjde celý set, dosť si vytrpíme. No z piesne na pieseň sa to výrazne zlepšovalo. Súcitne beriem do úvahy, že spevák má už svoje roky. To, čo v sobotu predviedol vo svojich sedemdesiatich jeden rokoch, bol neuveriteľný výkon. Zabudnite na dravosť a Jožove čisté „jačáky“ plné energie, keď bol v strednom veku. Táto doba je už jednoducho dávno preč a každý rozumný človek s tým musel počítať. Niekto možno povie, že je čas prestať, spevák to už neuspieva a je to na hrane. Napriek tomu, že som aj muzikant, vyhlasujem, že som nemal veľké očakávania a hranicu môjho vnímania to uspokojilo. Lebo to, že som ich videl a všetci účinkujúci dali do stvárnenia predstavenia všetko, vyhralo nad tým, že vek už Jožove a Janove hlasivky jednoducho nepustí a nebolo to dokonalé.
Pravdepodobne preto bolo nemálo piesní prearanžovaných do mnohovrstvových, komplexnejších celkov s množstvom nástrojov (dvoje klávesov, trojčlenné vokálne trio a občas hrali dokonca dvaja bubeníci). Rážov spev navyše podporoval služobne najstarší člen kapely Ján Baláž.
Lenže toto pompézne až majestátne poňatie hitov ukradlo pesničkám silu. Vytratila sa rocková nasrdenosť, ktorou je množstvo elánovských vecí nabitých na prasknutie (v osemdesiatych rokoch to bol večný rozpor u metalistov – či si Elán zaslúži byť počúvaný, či je dosť tvrdý). Refrény nenastúpili v plnej sile, celé to bolo uhladené, popovejšie, snáď aj pomalšie. Myslím si však, že toto je skôr nárek mňa, rockera, ktorý má rád ťah na bránu, a ostatným ľuďom to vôbec neprekážalo. Pre moje ucho najviac asi utrpelo prevedenie Stužkovej.
Na druhej strane, dve piesne, ktoré boli pripomienkou Vašovho neprehliadnuteľného skladateľského umu, zazneli v úžasnej forme. Prvá, Mám, kým nemám, bola poňatá ako čistá gitarová akustická záležitosť v podaní tria špičkových slovenských gitaristov, ktorej refrény namiesto Joža odspievalo publikum. Druhá bola postavená na údernosti perkusií – skláňam klobúk pred človekom, ktorý to vymyslel a doviedol do finálnej podoby. Tú zasa nádherne odspievalo vokálne trio. Miestami som mal pocit, akoby som tam Vaša naozaj počul (mimochodom, dobre sa mi pozeralo na blond vokálnu diablicu, s tými pohybmi a hádzaním zlatej levej hrivy bola ako rodená metalistka).
▶️
A keď už som pri prejave, milo ma prekvapil aj Jožo Ráž. Nebudem skrývať, že jeho preexponovaná frajerina mi nikdy nebola sympatická. Lenže z tohto správania nebolo na koncerte ani štipky. Líder Elánu toho medzi pesničkami nikdy veľa nenahovoril a myslím si, že ani nemusí. Pesničky Elánu sú proste klenoty slovenského pop-rocku. Ak je totiž v muzike niečo najťažšie, tak je to zložiť dobrú pesničku. A táto kapela ich má toľko, že by mohli hrať pokojne štyri hodiny, a nie iba dve a štvrť, ako v Martine, a stále by všetci fanúšikovia všetko poznali a spievali.
Áno, ja som poznal aj nové songy ako Večne milovaná (nechápem, prečo ju slovenské rádiá nehrajú, je to prekrásna pesnička) či Zavolaj mi, ako inak, tiež s výborným textom. Budem sa však opakovať, Elán by mohol hrať o dve hodiny dlhšie. Veď nedošlo na Kaskadéra, Zaľúbil sa chlapec, Dva a dva, Hodina slovenčiny, Mláďatá, Pestrý život, Kaskadér bez peňazí, Tanečnice z Lúčnice, Zlodej slnečníc (viem, Vašo je už v nebi, ale ako to vysvetliť synovi?), pre mňa hitovku Gitarista a na množstvo iných šlágrov, ktoré pozná celé Česko-Slovensko. A to aj bez toho, aby ľudia niekedy vlastnili ich platne, pásky či CD-čka, veď snáď niet domácej kapely, ktorú by rádia hrali viac.
Zvuk? Pokojne to mohlo byť o kus hlasnejšie. Keď už sa prinesie „big production“, tak to treba do ľudí poriadne oprieť. Myslím si, že ľuďom nad šesťdesiat, ktorých tam bolo požehnane, by to už nevadilo, práve naopak, lepšie by pri zhoršenom sluchu počuli. Trošku mi prekážalo, že sólujúce nástroje neboli veľakrát vytiahnuté hore, hlavne v prvej polovici šou. Producent Roland Grapow ma pri mixáži naučil jednu vec – keď sme boli ako kapela v pomykove, či dať sólo viac alebo menej, opakovane hovorieval: „Dáme hore, decibelík-dva neuškodí, veď je to sólo.“ To je však moja jediná pripomienka, inak to hralo na jednotku (žiaľ, bez hviezdičky), lebo namiešať v správnom pomere toľko nástrojov je skutočný kumšt. A to bolo v niektorých momentoch na pódiu až 12 muzikantov!
Jaj, a ešte jedna taľafatka pre pána kameramana na pravej strane z pohľadu diváka, ktorý dosť často zaberal klávesáka Pavla Bartovica s odrezanou hornou polovicou hlavy, pričom v pravej dolnej časti bolo v zábere len bezvýznamné pozadie. Pokus o alternatívny prínos? Na koncerte Stinga by sa toto asi nestalo. Kurňa, dúfam, že za túto vetu neprídem o hlavu aj ja, keďže som tiež Paľo.
So ženuškou, švagrom a synom sme zhodnotili, že to bol neuveriteľný večer. Pre mňa, ktorý sa o históriu slovenskej scény zaujíma už desaťročia, to bola česť vidieť na jednom pódiu toľko skvelých muzikantov a legiend slovenskej prvej ligy. Je teda povinnosťou spomenúť ešte mená, ktoré doteraz nezazneli: Viktor Hidvéghy, Julo Petrus (známy aj z účinkovania v kapele TEAM), Gabo Szabó či Juraj Kuchárek. Nesmierne potešila aj účasť Zdena Baláža, bubeníka z prvých albumov a mladšieho brata Jána Baláža, ktorý na tom bol fyzicky asi najhoršie. Bola to od neho obrovská obeta, priletieť až z Austrálie. Patrí mu jedno veľké ďakujem, čo patrične ocenilo aj publikum. A koľko prišlo ľudí? V amfiteátri sa to odhaduje ťažko, ale tipujem okolo 10- až 12-tisíc divákov.
Jáj, ešte posledná pripomienka, možno to viacerým organizátorom pomôže. Koncert mohol pokojne začať už o siedmej hodine. V septembri je už totiž vtedy tma, takže svetelná šou by vynikla, a ľudí, ktorí o desiatej večer sedia v dvanásťstupňovom chlade, by koniec posunutý o hodinu skôr určite potešil. A to si už vôbec neviem predstaviť, že by som približne päť hodín (aj s čakaním na začiatok) stál na šikmom trávnatom briežku, kým teplota klesá k nepríjemnému chladu.
Elán zvestoval, že toto je ich rozlúčkové turné. Prajem im, aby to dopadlo ako s nemeckými Scorpions, ktorí sa takto lúčia už asi dvadsať rokov. Jano a Jožo, ešte neumierajte, lebo si so sebou vezmete aj časti sŕdc mnohých Čechoslovákov. Berte si príklad z Petra Jandu z Olympicu, ten má 84 rokov a stále mu to skvele vyhráva. Tak nech to vyhráva aj vám, lebo týmto turné ste potešili tisícky ľudí. Ďakujem.
Autor: Hirax
