Multitalentovaný Ondřej Brzobohatý vydáva prvý album „IDENTITY“: „Album hovorí o tom, aký skutočne som!“

ZDROJ FOTO: SUPRAPHON

Vznikal päť rokov. Neviem, či sa to dá považovať za dlhú dobu, ale keďže mám už tridsať rokov, tak asi aj áno.

Pôvodne som nemal v úmysle vydať album. Väčšinou, keď napíšem pieseň, premýšľam, komu by som ju venoval. Postupne som teda písal piesne a plánoval si, že by mohli byť napríklad pre Vojtu Dyka alebo Ondru Rumla.
Časom som si však uvedomil, že sa venujem príliš mnohým profesiám naraz, a nezostáva mi priestor nato, čo ma vždy bavilo – na hranie s kapelou. Vtedy som si povedal, že by som tie piesne mohol písať pre seba. Navyše som konečne nadobudol istotu a sebavedomie ohľadom textov, ktoré som písal zo životných skúseností. Takto nejako vznikal album. Skutočne to bolo asi päť rokov, aj keď viac než polovicu materiálov, ktoré sú na albume, som napísal za posledný rok.

Môže sa to tak brať, ale je to iba z časti autoportrét. Odkrýva veľa vážnych osobných tém, ale rozhodne nie bulvárnym spôsobom. Skôr som chcel, aby album mal „poetickú náladu“.
A tiež, aby bol žánrovo a predovšetkým dynamicky pestrý. To sa mi, myslím, podarilo. Piesne sú štylizované v rôznych beatoch, dynamikách, tempe. Skladá sa zo všetkého možného. Za desať rokov, čo funguje moja kariéra, ma ľudia vnímali v rôznych identitách. Preto ten názov albumu „Identity“. Album hovorí o tom, aký skutočne som.

To vždy platilo, platí a stále verím, že i naďalej platiť bude. V tejto činnosti sa cítim najkomfortnejšie, je mi v nej najlepšie. A netýka sa to len interpretácie vlastných pesničiek. Predstavte si, že sedíte v štúdiu a nahrávate krásnu symfonickú hudbu k filmu. Partitúra, na ktorej mesiac pracujete, naraz pred vami ožíva.
Každou notou, po note. To je neskutočný pocit, niečo nádherné!

Nevedel. Dokonca ani s tým, keď v priamom prenose prídete na pódium a viete, že sa na vás pozerajú dva milióny ľudí. Je to rovnaký adrenalín, ale s týmto pocitom sa to porovnať
nedá.

Vystihli ste to! Ako herec interpretujem slová niekoho iného a hrám inú postavu, nie seba. Ako moderátor som sám sebou iba do určitej miery. Väčšinu textov som si písal sám, ale stále som v úlohe niekoho iného, kto sprevádza divákov odniekiaľ niekam. Ako spevák a skladateľ si konečne môžem dovoliť byť sám sebou. To je neskutočná sloboda. A ja slobodu milujem.

Vraciam sa k rôznym zážitkom v mojom živote. Človek si uvedomuje, čo sa stalo, a premýšľa, či je to správne. Či chce takto žiť alebo či by to mohlo byť nejako inak. Potom stačí rozhodnutie, že chcete zmenu a rôzne konštelácie vám k nej pomôžu. No a potom je tu samozrejme láska, či už opätovaná alebo neopätovaná. Všetky tie záležitosti, o ktorých na albume spievam, som prežíval a prežívam.

Občas áno. Ale, popravde, rád pracujem s konkrétnym textom a konkrétnym príbehom. Niekedy používam metafory a dvojzmysly, ale vždy ku konkrétnemu príbehu.

Nemal. Možno aj preto, že v kapele „Buhví“ som fungoval skôr ako interpret a autor hudby. Na texty mal monopol Martin Hrubý, ktorý to vie. Písal a dodnes píše krásne texty. Nemal som chuť ani odvahu sa s jeho textami porovnávať. Potom som ale z kapely odišiel a zrazu som bol sám za seba. K tomu som prešiel aj určitým vývojom, niečo si prečítal a okrem iného pracoval napríklad s Michalom Horáčkom. Nechával som sa inšpirovať a získaval sebavedomie. Hovoril som si, že tie moje texty nie sú také zlé. Navyše sa mi dobre spievajú. Moje hudobné frázy nie sú totiž úplne obvyklé a nie každý textár na ne vie písať. A ja sa pri speve chcem cítiť komfortne.

Určite text, aj keď napríklad už pri písaní hudby viem, o čom bude a ako ho približne poskladajú. Text niekedy píšem aj niekoľko mesiacov.