Peter Bažík-spevák a inštrumentalista, ktorý sa vďaka svojmu výnimočnému talentu v roku 2004 prebojoval do top trojky v súťaži Superstar. Po nej sa na nejaký čas stratil, no v roku 2014 sa vrátil v plnej sile a vyhral X-factor. 

Ako Vám výhra v X-Factore zmenila život?
Úprimne? Až tak veľmi veľa sa toho nezmenilo. Mnoho ľudí ani netuší, že vôbec nejaký Česko-Slovenský X-Factor  bol, keďže nebola takmer žiadna zmienka ani len u generálnych partnerov. Navyše, prešla veľmi rýchlo lebo finálové live prenosy boli skrátené len na 3. Dá sa teda povedať, že ľudia si ma pamätajú zo Superstar. X-Factor je pre väčšinu novinka aj dnes.

Čo pre vás znamená hudba?
Hudba pre mňa znamená veľmi veľa. Je to môj iný svet, ktorý je únikom z reality aj napriek tomu, že z nej vychádza. Je pre mňa prácou, ale takou, ktorá ma napĺňa. Je pre mňa možnosťou vyjadriť mnoho pocitov, ktoré slovami ani nedokážem opísať. Predstavuje  pre mňa často spôsob komunikácie a v mnohých prípadoch, aj druh terapie.

Viete hrať na rôznych hudobných nástrojoch. Na ktorý bolo najťažšie naučiť sa hrať a na ktorý hráte najradšej?
Najťažším oriešok boli pre mňa husle. Venoval som tomu polovicu svojho života a vďaka tvrdohlavosti mojich rodičov, je to pre mňa dnes nástroj, ktorý mi otvoril dvere do sveta hudby naplno, aj keď som ho zo začiatku vyslovene neznášal. Dnes som hrdý na to, že na nich dokážem hrať. Sú hudobným nástrojom, ktorý si zo všetkých cením najviac, no najradšej mám gitaru. Je to asi tým, že môj otec bol gitarista a zrejme som vzťah ku gitare jednoducho zdedil.

Čo vás inšpiruje?
Inšpirácia je všade naokolo. Vychádza z pocitov, ktoré vytvára celý okolitý svet, z ľudí, ktorých stretnem, z problémov, ktoré sa vyskytnú, z príjemných vecí, ktoré potešia, zo situácii, ktoré dojmú. V neposlednom rade inšpiráciou sú častokrát samotné hudobné nástroje a ich zvuk. Keď na nich hrám, častokrát prídu aj omyly a tie ma posúvajú ďalej.

Čo Vám pomáha, keď máte zlý deň alebo nedostatok motivácie či inšpirácie?

V takých chvíľach mi najviac pomáha, keď si sadnem k nejakej rozpracovanej skladbe a ponorím sa do komponovania aranžmánu. Väčšinou vtedy píšem celý symfonický orchester.

Aké sú vaše plány do budúcnosti?
Sú v zásade stále rovnaké: prinášať stále nové projekty, skladby, nápady, kompozície, no hlavne zostať človekom v pravom slova zmysle.

Čím by ste boli, ak by ste sa nestali hudobníkom?
Je veľmi  pravdepodobné, že by som bol hokejista alebo futbalista. Tieto dva športy som miloval a vždy ma viac bavilo ich robiť, ako sledovať.

Ako sa vyrovnávate s negatívnymi komentármi?

Naučil som sa ich neriešiť, pretože 90% z nich sú len nejakou snahou toho človeka o vlastné zviditeľnenie. Konštruktívnu kritiku nepovažujem za zlý komentár, keďže mi pomáha posúvať sa dopredu. Takých, je bohužiaľ veľmi málo a bolo by časovo veľmi náročné ich vyhľadávať. Zlé či negatívne komentáre sú pre mňa neznámou. Naposledy som komentáre riešil ešte počas Superstar a tam som sa naučil, že je to ako s malými deťmi, ktoré sa snažia všemožne o pozornosť nielen svojich rodičov, ale aj ľudí okolo. Začnú kričať, hodia sa o zem, začnú sebou hádzať, do všetkého búchať a čo najhlasnejšie kričať, akí sú jeho rodičia zlí. V konečnom dôsledku ubližuje to dieťa samo sebe, no nedokáže si to ešte uvedomovať. Tak je to aj tu. Ak sa niekomu nepáči niečo, tak nerozumiem, prečo to sleduje a presviedča všetkých o svojom pohľade na vec, predsa si tým sám robí zle. Koľko ľudí, toľko chutí. Ak sa to niekomu páči, tak mu tú radosť predsa kaziť nebudem. Ak mám nápad, ako to zlepšiť, aby sa to páčilo aj mne, tak napíšem rovno tomu človeku priamo - je tak omnoho väčšia pravdepodobnosť, že si to všimne a prečíta.

Aký je pocit stáť na javisku pred toľkými ľuďmi čo milujú vašu hudbu? Na ktorý koncert spomínate najradšej?
Je to úžasný pocit a dodáva umelcovi na pódiu obrovskú energiu.

Na ktorý koncert spomínam najradšej?
Tých je naozaj veľa, ale jeden mal predsa len čosi viac do seba. Bolo to v Námestove a je to už možno aj 10 rokov. Moja kariéra bola len v plienkach a ja som ani nedúfal, že by niekto mohol poznať čo i len jednu moju pieseň. Bol to veľmi náročný týždeň. Mal som vtedy 12 koncertov za 5 dní. Začínal som v pondelok ráno v Bratislave a končil v piatok večer v Námestove. Bol som maximálne vyčerpaný a hneď pri prvej piesni mi pri prvej slohe zlyhal hlas. Snažil som sa robiť čo bolo v mojich silách, ale jednoducho to nešlo a bol som fyzicky na dne so silami. Vtedy prišiel ten moment, ktorý ma rozplakal. Vyše 500 ľudí začalo spievať za mňa a dospievali celú moju pieseň. Sami si vybrali druhú, tretiu a takto sme odohrali s kapelou asi 10 skladieb. Okamžite ma to nabilo energiou a posledné 3 som zvládol nakoniec odspievať spolu s ľuďmi. Potom som síce mesiac nedokázal rozprávať, ale bol to pre mňa úžasný zážitok na ktorý nezabudnem a som zaň veľmi vďačný. Posielam teda touto cestou môj najsrdečnejší pozdrav do Námestova :)

Mávali ste trému? Ak áno ako ste si s ňou poradili?

Áno samozrejme. Tréma bola aj pre mňa problémom. Snažil som sa robiť všetko pre to, aby som sa jej zbavil, ale čím viac som sa snažil, tým väčšia bola. Potom neskôr som pochopil, že tréma je hlavne úplne čistý a silný pocit zodpovednosti. Prejav toho, že mi záleží na tom, ako to dopadne a ako si ľudia moje vystúpenie zapamätajú. Takže tréma je dobrá a potrebná. Bez nej by to bolo len nacvičené, neúprimné a možno len technicky dobre zahraté predstavenie. Je dôležité si uvedomiť, že to nie je nič zlé, len sa s ňou treba spriateliť a prijať ju. Mať strach, že sa pomýlim? To nevadí. Veď predsa každý vie, že som človek a nie robot. Divák nečaká, či urobím chybu, ale aký pocit v ňom zanechám. Takže dnes, keď ju cítim, viem, že je všetko v poriadku.

S kým túžite spolupracovať a ktorá spolupráca bola pre vás najhodnotnejšia?
Fíha :) To je pre mňa naozaj ťažká otázka. Veľmi cenná je pre mňa každá jedna spolupráca, ale hlavne taká, ktorá nie je z vypočítavosti lebo potom je to len biznis a nie spolupráca.

A s kým túžim spolupracovať?
Ťažko povedať. Také túžby v sebe nechovám. Keď sa nejaká naskytne, nezvyknem sa brániť alebo byť ješitný. Spolupráce v mojom prípade vznikajú ako nápad na vytvorenie niečoho pekného a osožného. Konkrétnu túžbu spolupracovať s niekým vybraným nemám. Slovo “spolupráca” je zložené z dvoch slov: “spolu” a “práca”. Naplniť významovo obe slová je často dosť obtiažne a to práve kvôli spomínanej vypočítavosti.

Rozhovor pripravila: Dominika Vajduľáková