REPORT: Bob Dylan s doprovodnou kapelou v Prahe ponúkol predovšetkým nové piesne

Zabalenie telefónov na prvom z troch po sebe nasledujúcich vypredaných pražských koncertov do špeciálnych obalov, ktoré mohol odomknúť len personál so zvláštnym vybavením, hneď pri vstupe predpovedalo, že pôjde o „old school“ koncert. A tak to aj bolo, čo však neznamená žiadnu výčitku, práve naopak.

Veľmi čistá scéna so statickými svetlami na pódiu, ktorej strednej časti dominoval klavír hlavného interpreta, a kde nástroje a aparáty klasickej blues-rockovej kapely šesťdesiatych až sedemdesiatych rockov boli rozmiestnené dookola s bicími vpravo vzadu z pohľadu diváka. To všetko na čistom červenom pozadí tvorenom mohutným závesom. Pripomínalo to veľkorysé štúdio či skúšobňu. Taktiež sa (našťastie) nekonalo žiadne uvádzanie, intrá ani podobné modernosti, ani žiadna predkapela. Hudobníci v tichosti nastúpili na pódium aj s Bobom a koncert sa začal skladbou „All Along the Watchtower“.

Kto by čakal, že Bob Dylan vo svojich 83 rokoch príde do Prahy už len ako tieň so zvyškami svojho dávneho hlasu, ten by bol veľmi sklamaný. Jeho hlas bol čistý vo všetkých polohách, pevný v hĺbkach, ľahko sa pohybujúci pri zmenách do vyšších polôh.

Ako napovedá názov tour, majster sa zameral na novšie piesne, nie len z rovnomenného albumu, preto fanúšik, ktorý očakával jeho najväčšie hity, mohol byť mierne prekvapený, no som si istý, že nie sklamaný. 
Mňa potešili hneď v prvej polovici koncertu „Black Rider“ a „To Be Alone With You“. Celá show bola typicky Dylanovská, veľmi dynamická hudba, tiché pasáže striedalo silné forte až fortissimo, všetkému kraľoval Bobov hlas rozprávajúci hlboké príbehy krásnymi slovami. Samotný Bob hral celú dobu na klavír, len asi dvakrát hral na fúkaciu harmoniku. Na gitaru, ako za jeho starých čias, nedošlo, na to tam však mal v kapele dvoch gitaristov.

Zo začiatku som mal trochu výhrady voči práci zvukára, ale musím sa priznať, že v tomto som profesionálne postihnutý a zaoberám sa detailmi, ktoré tak 99% ľudí ani nepočuje alebo nerieši. Asi po štvrtej skladbe to bolo z môjho pohľadu lepšie, všetko zrozumiteľnejšie. Zážitok mi to však nijako nepokazilo a keď som miestami zavrel oči a nechal sa unášať hudbou, bol som razom pocitmi v dávnych šesťdesiatych rokoch.

Koncert trval necelé dve hodiny a odznelo na ňom sedemnásť skladieb, ak sa nemýlim. Publikum často spontánne aplaudovalo aj počas skladieb. Druhá polovica bola mierne melancholická, spomeniem ako príklad skladbu „I've Made Up My Mind to Give Myself to You“ alebo „Key West (Philosopher Pirate)“. Ako posledná zaznela „Every Grain of Sand“. Bob Dylan okrem niekoľkých tichých „Thank you“ komunikoval s publikom výhradne len cez svoju hudbu. Na konci sa ani napriek dlho trvajúcej standing ovation nekonal žiadny prídavok. Nijako tým však celkový zážitok neutrpel. Tento koncert pravdepodobne posledného vystupujúceho umelca svojej éry a žánru zostane navždy zapísaný v pamäti skalných fanúšikov Boba Dylana a celým svojim prevedením aj záverom krásno smutne pripomína, že niečo sa končí. Niečo krásne, čo trvalo niekoľko generácií a ešte stále trvá. Ďakujeme za to. Dnes si budem púšťať Bobovu hudbu asi celý deň a nechám pracovať svoju predstavivosť pri počúvaní jeho neuveriteľných textov.

Bob Dylan, Rough and Rowdy Ways Tour, Praha 4.10.2024

Text: Brian Bajak

Foto: Reuters