Vyrastal som na Tublatanke. Dodnes nezabudnem ako sme s bratom s vypúlenými očami hľadeli na hudobno-súťažný Triangel, kde bežala pesnička O nás (bol som ôsmak na základke). Už predtým sme boli staršími chalanmi zo sídliska varovaní, že to bude tvrdá záležitosť. Maťo Ďurinda robil kruhy rukou pri udieraní do strún, s Palim Horváthom dvíhali do vzduchu gitary – no zimomriavky pre celý pioniersky tábor. Na tú dobu peklo!
Tešil som sa na ich vystúpenie v Martine a dopredu poviem, že nesklamalo, ba naopak, znova rozohrialo starého Hiraxa, rockera vo mne. V rámci edukácie, že mimo hip-hopu existujú aj iné žánre, sme do amfika napochodovali v plnej rodinnej zostave, teda aj s dvanásťročným synkom a o rok staršom dcérkou. Samo je správny chlapík a Samko to vie, takže ten môj malý lapaj už pri tretej pesničke bežal pod pódium a celý koncert si to s kamošom užili z najbližšej vzdialenosti. Dcérka koncert odzívala, „chápu, nenutím.“
Sadli sme si rovno pod zvukára a zo začiatku zvuk nebol kompaktný. Spev trčal nad kapelou, gitary boli nevýrazné, dokonca som nadobúdal dojem, že obe gitary boli viac v strede ako v panoráme, lebo som ich nedokázal rozlíšiť. Jeden čas som si myslel, že jedna je silnejšie ako druhá. Rytmičák bol taký tučný, že som si ho mýlil s kotlom, nemal špičku... Ale od tretej skladby sa to začalo výrazne zlepšovať a zvuk bol až do konca koncertu výborný. Zvukár ťahal gitarové sóla hore, všetko začalo hrať spolu, basa si to hrnula ani zimný diaľničný odhŕňač snežnou fujavicou a lepila všetky inštrumenty ako kanagom. Vokál nakoniec správnym pomerom usadol do muziky, slovám bolo rozumieť. Začal som si bahniť.
Najviac ma potešil výber skladieb, kde prišlo na hodne piesni z mojich prvých troch najobľúbenejších albumov. Vo veľkej škole dní, Šlabikár, Skúsime to cez vesmír, Tuláčik s dobrou povesťou, Žeravé znamenie osudu, Kúpim si kilo lásky... Napriek tomu, že posledný album mi veľmi nezašmakoval (žiaľ, som na tvrdšie), pesnička Dobrí priatelia, známa aj z rádií, nevadila a Fénix bez krídel (pre mňa asi najlepší kus z novinky) s modernými naefektovanými gitarami, priam na obraz 30 Seconds To Mars, ukázal Tublatanku v modernou háve. Šláger Dnes nesmel chýbať, ale ďalšia z pomalších pesničiek Tublatanky – Matka, mnou počas tohto vystúpenia asi najviac zarezonovala. Textár Martin Sarvaš to pre túto slovenskú rockovú legendu proste vedel napísať – jednoducho poskladané slová, ale zásahy priamo do srdca.
Basák Juraj Topor ako obvykle 100% muzikantský výkon. Vďaka aj za bubeníka Petra Schlossera (mnohým známi aj z undergroundového Thalarion), ktorý to tými dvojkopákmi a maličkými nuansami ťahá do metalu, čo mňa teší. Perfektný výkon aj od obidvoch gitaristov a to od Jura Kankula a Jožka Vavra. Ak zdravotné ťažkosti ustanú a Maťo Ďurinda sa vráti ku gitare, jednoznačne by som pri živom vystúpení kvitoval druhú gitaru, vždy to pomáha živému soundu. Za mňa dve gitary a výber gitaristov len plus. Milan Šútor ako hlavný zvukár, ale v pár pesničkách aj ako hráč na akustickú gitaru, taktiež za jedna s hviezdičkou. Len by sa mohol viac usmievať. Ak by do nejakej filmovej slovenskej rozprávky hľadali čerta, určite poľahky prejde komparzom.
Záver? Perfektné! Koncert si podľa môjho hrubého odhadu užilo 1500 fanúšikov - čo by za to dnes dali iní interpreti. Skvelý zvuk i svetlá, profesionálne výkony hudobníkov, ale hlavne úchvatne zložené pesničky s textami, ktoré cielia rovno na srdce. Pesnička je základ a Tublatanka by mohla hrať dvakrát tak dlhý set a stále by mala z čoho vyberať. Ak teda bude táto slovenská legenda hrať niekde blízko vás, neváhajte a choďte oprášiť svoje „džínsové mládí“. Neobanujete. Ba naopak – omladnete! Veď sa len pozrite na toho Ďurindu, vyzerá na štyridsaťosem!
Report napísal: Hirax
