Rock žije, City Fest Martin 2026 dopadol na jednotku s hviezdičkou!

Rock žije, City Fest Martin 2026 dopadol na jednotku s hviezdičkou!
21. 8. 2026, Martinský amfiteáter - Horkýže slíže, Ploštín punk, Kabát Revival Sk, Iné kafe, TEAM Revival MT, Duchoňovci, Eufory

Synek sa tešil, ja som sa tešil, švagor sa tešil, známi i kamaráti sa tešili, proste za málo peňazí veľa muziky, to sa neodmieta. Ďakujem organizátorom, ktorí sa rozhodli ísť do tohto pop / rockového projektu, line up obsahoval mnohé kapely, ktoré môžem a mám napočúvané a to aj napriek tomu, že som viac metalista a privítal by som aj oveľa tvrdšiu zostavu. Ale osem ponúknutých slovenských kapiel bolo dostatočnou motiváciou ísť a podporiť.

Eufory majú skúšobňu na tej istej chodbe ako moja kapela Ramchat. Chcel som ich stihnúť, pozrieť kamošov ako im to ide naživo, ale napriek tomu, že sme prišli do martinského amfika v čase 16:30, kapelu sme už nestihli. Malá rada promotérom – ak sa zverejňuje časový rozpis kapiel, robí sa detailne, teda: Eufory 16:00 – 16:30, lebo tento štýl: 16:00 h: EUFORY, 17:00 h: DUCHOŇOVCI je na kočku. Človek aby si domýšľal čas, dokedy bude kapele dovolené hrať. A to už nehovorím o tom, že jazyková korektorka by vás spucovala aj za okienko slovenčiny: „17:00 h“ – to háčko tam už proste nepatrí.

Festival pre mňa teda začal Duchoňovcami. Výborní muzikanti, parádny výkon aj od speváka, ale ak sa bavíme o Karolovi Duchoňovi a nahrávok, ktoré zanechal, u mňa stále vyhráva tenorista Martin Gyimesi. Ak ste videli muzikál Na srdci mi hraj, viete o čom píšem. Kladom však bolo, že Duchoňovci Karolove prerábky ťahali do rocku a to sa mi popačovalo. Zvučil kamarát, Mirko Spevák, tak len malý odkaz: Mirko, pokojne si ich mohol dať hlasnejšie. Celé sa mi to zdalo vďaka tým bohatým basom zadusené. Ale inak silná spokojnosť.

Duchoňovci

TEAM Revival MT poznám osobne, sú to kamaráti, ale rovnako tak špičkoví muzikanti. Spevák Riško Brunovský (nie náhodou už dávno prezývaný Habera) nielen že spieva ako Paľo Vybehni Na Scénu, ale je nesmierne autentický, prirodzený, sympatický, proste dokáže si získať ľudí svojou nesmiernou charizmou. Veľmi sa mi páčilo, keď na konci ostal na pódiu iba „Habera“ a talentovaný klávesák Marek Považan, a kým hrali baladu Boli sme raz milovaní, basák Jožko Galis zbehol pod pódium a vyzval svoju milú k tancu. Nádhera. Žiadna škrobenosť, hranie sa na hviezdy, čistá prirodzenosť, ktorá dnes chýba nielen v muzikantskom svete. Bolo aj sympatické, že pieseň Slovník cudzích slov s kapelou zabubnoval malý Jakub, syn spomínaného basgitaristu a to nemal ani desať rokov. 

TEAM Revival MT 

Iné kafe odo mňa dostane nakladačku, nech mi je odpustené a to aj napriek tomu, že sa s viacerými členmi kapely osobne poznám. Chaloši, už na Lemon Feste (dva roky dozadu, ten istý amfik) to bolo zlé a včera znova aspoň pre mňa nič moc. Prečo? Na kapelu tohto mena proste zlý zvuk. Spev až primoc ponorený do muziky, frekvenčne otrasne nastavený Vratkov mikrofón. Dominovali jeho sykavky, ktoré sa v tejto modernej dobe dajú predsa krásne prirodzene utlmiť, len nájsť správnu frekvenciu. Vratko disponuje krásnym zachrípnutým rockovým hlasom, lenže ten sa topil vo frekvenciách iných nástrojov, proste galiba. Sedel som pár rád pod zvukárom. Lenže mnohí slovenskí zvukári sa počas koncertu nepohybujú po priestore, ako som napríklad videl u zahraničných „live sound majstrov“, ktorí sa proste s laptopom vyberú na špásy po sále či otvorenou priestranstve, ktorý zvučia. Prezradím teda pre „nechodiacich hlavných zvukárov“ malé tajomstvo. Vo vyšších radách (asi v tretej štvrtine hľadiska), teda v priestore zvukárskeho stánku a vyššie nad ním sa vždy javí, že spevu je dosť, ale v nižšej časti takto klesajúceho amfika je spevu menej. V piatok sa v tejto časti nachádzala minimálne polovica ľudí a pri vystúpení Iné kafe mohli zabudnúť na to, že ak pieseň nepoznali, započujú slová a porozumejú textom. Trinásťročný synek mi počas ich setu vravel, že nerozumie, čo spieva spevák. Nemal z čoho porozumieť, iba si domýšľať. Tak mu napríklad „svätý pokoj“ mohlo evokovať slovné spojenie „slepý k...t“ (čo však nie je pravda). Rovnako tak basa. Vladko Bis, píšem tebe – dobrý basgitarista nielen, že si nájde vhodné tóny, ktorými podporí spevovú linku a spojí kapelu, nielenže tie melódie a „groovy“ aj bezchybne zahrá, ale kvalitný basák si aj nastaví vhodný zvuk. Tvoja basa bola ticho, ale mala aj absolútne nešťastne nastavenú farbu. Nekonkrétnu, nebola pevná v nízkych frekvenciách, nedržala kapelu ani náhodou, netvrdila muzika, bola ako škodiace blato. Tu niekde vidím problém.

Bubeník Dodo ako vždy parádne, rovnako tak gitarista Tadeáš mal oproti už spomínanému Lemon Festu konečne dobrý zvuk, ale bolo to celé k ničomu, keď druhá polovička nástrojov skupiny bola v dyme, v pozliepanom, uši netešiacom zlepenci. Nie, mne až tak nevadí, že vokály boli extra ticho, basa slabo a so zlým zvukom, kopák kde-tu nahlas, že Vratko ide občas mimo tón (všetko ale skladá konečný dojem i zvuk vystúpenia), dobre, je to punk, aj keď melo punk, ale že niet rozumieť spevákovi, to je kiks. Kapela by si mala prenajať klub a hodiny hľadať správny zvuk basy a ich dvorný zvukár by si rovnako tak mal frekvenčne oddeliť Vratka. Dá sa to aj pri spevákovi, ktorý netlačí celý set rovnomerne, chce to len oddeliť nástroje a dať im svoje lajny. Takto amatérsky by Bad Religion, Green Day či Good Charlotte po toľkých rokoch hrania nikdy nezneli, bola by to vždy zvuková rozbíjačka, hocijako by im nevyšiel deň. Napriek tomu sa ľudia na Iné kafe bavili, aj keď pri neznámejších skladbách tuhli. Rovnako tak verím, že skalní, ktorí prišli hlavne kvôli Iné kafe, odchádzali spokojní. Áno, kto pozná texty, dospieva si. Kto nie, trpí. A kapela nových fans nezíska...

Iné kafe

Na City Feste Martin 2026 bolo publikum neskutočné, vďačné za všetko, ľudia stáli v kotly už od TEAM Revival MT a to až do posledného tónu hlavnej hviezdy Horkýže slíže, do pol druhej rána! Fakt klobúk dolu pred tancujúcimi, nevadil im ani dážď, ktorý neskôr prišiel. Parádna atmoška bola akoby večná a odolná voči všetkému, radosť byť muzikantom, spojenie kapiel s ľuďmi bolo ani kotvové lano Titanicu.

S Kabát Revival SK prišiel konečne prvý parádny zvuk festivalu. Spevákovi bolo rozumieť všetko, radosť počúvať. Vokály boli vytiahnuté na jednotku, ak leader prestal spievať, stena od gitaristov ho istila. Chalanom to hralo výborne. Snáď len ľavá gitara mohla byť hlasnejšie a spevák by sa mal prezentovať pomedzi piesne viac sebavedomejšie, po Riškovi z TEAM Revival Sk, Vratkovi či vokalistovi z Duchoňovcov mi skôr pripadal ako pokorne veriaci než rocker, ktorý dubluje pijanskú českú špičku. Nepostrehol som však žiadnu chybičku, všetky piesne boli zaspievané i zahraté výborne. Nikdy som tento Revival naživo nevidel a napriek tomu, že nie som prívrženec tohto druhu muzicírovania (vždy som bol za vlastné skladanie a tvorenie, než za kopírovanie), musím napísať, že chalani to robia perfektne. Na záver uvediem, že sú z Vrábľov. Josef Vojtek sa totiž v jednom rozhovore vyjadril, že Kabát sa teší medzi revival kapelami veľkej popularite, že v Česku a na Slovensku je ich snáď päťdesiat. 

Kabát Revival Sk
Medzery medzi kapelami vypĺňal moderátor Juraj „Šoko“ Tabaček. Bavil ma, hranica jeho ironického humoru ladila s mojou, rozosmieval ma, odkomunikoval čo mal a vďaka nemu mením názor, ktorý som doteraz prezentoval, teda že rockový a metalový festival nepotrebuje moderátora. Dosť som sa festivalov nahral a neraz som si v duchu vravel: „Preboha, čo to tá ženská o nás melie za nezmysly???“. Striebro hovoriť, zlato mlčať. No Šoko ma včera presvedčil, že ak to má ktosi v krvi, veci to pomôže. A včera atmosfére jednoznačne pomohol, pretože udržiaval permanentnú náladu, ktorá by počas nazvučovania novej kapely určite klesala. 

Nebol by som to však ja, keby som mu čosi nevytkol (v rámci zdravej kritiky s cieľom pomôcť budúcnosti). Vadilo mi, keď kapela dohrala, ešte stále prichádzali ovácie smerom k muzikantom a do toho sa už trepal Šoko so svojou miešačkou slov. Prípadne po prvej pesničke vstúpil do setu skupiny: „Tak čo, bavia vás?“ Na čo to? Keď raz kapela dostane svoj priestor, nemal by byť narúšaný nikým. Naciťujem, že u Šoka nejde o ego, len nevie udržať na uzde svoju energiu, lebo ako som si ho všímal, priam ho na boku „stejdžu“ drmalo, kedy už vhupne pred ľudí a začne sa s nimi pohrávať (ovládať masy je nákazlivé) a spustí ten svoj veseloverklík. Lepšie je vydržať pol minútu, kým doznie posledný potlesk a „bordel“ a až potom vstúpiť na zámkovú dlažbu, ktorá v piatok predstavovala svet. Nech odozvu dostane ten, komu patrí.  

S nástupom zoskupenia Ploštín punk z Liptova začalo aj najviac padať z neba. Cítil som, že po Kabát Revival Sk malilinká časť ľudí odišla, ale žiadna gigantická migrácia to nebola. Skôr som mal obavy, koľko ľudí Ploštín punk pozná. Registrujem kapelu už od ich debutu Nás čaká holý úd, pardón, Nás čaká Hollywood. S touto doskou boli v rádiu Rebeca na rozhovore a ja som sedel za mixážnym pultom. Je to už pravek, oni isto nebudú vedieť, ale ja si pamätám. A odvtedy som sledoval ich dráhu, a tak trochu porovnával s Heleninými očami. Tí sa však čoraz viac naviezli do skáčka a nonstop na seba nabaľujú masy, kým Ploštín punku sa nepodarilo presadiť sa s ďalšími hitmi a už som sa aj pýtal sám seba, či sa nerozpadli. Nie, včera som ich videl prvýkrát live a jediné, čo mi vadilo, boli tie zábavové klávesy, ktoré kapelu postrkovali do šuplíka – s prepáčením – do „sedlák folk poprocku“. Syn to nazval taktnejšie „vidiek rockom“.

Asi to vyznelo kruto kriticky, ale v konečnom závere sa Ploštín punk pre moje ucho a srdce v ten večer zapísal za svoje vystúpenie do prvej trojky naj kapiel City Fest Martin 2026. A to z dvoch dôvodov. Za prvé pre absolútne charizmatický a ľudský prejav speváka Jožka Fašánoka. Tento človek by mohol vyučovať iných spevákov ako sa má spievať veľa textu a pritom nestratiť na sile, prejave, intonácii, artikulácii a ladiť. Vždy sa mi páčili texty Ploštín punku, a keď ich spevák podá takto bezprostredne, najľudskejším vydaním a s plnou profesionalitou, je to radosť sledovať. A nemusíte ani poznať piesne, lebo zvukár kapelu namiešal excelentne, rozumeli ste temer všetkému.
A za druhé – basgitarista Tomáš Mastiš. Priezvisko veľa prezrádza, on proste mastil, valil ako nezastaviteľný stroj na atómový pohon! Práve on bol muzikantský vrchol City Fest Martin, pre mňa bez dišputy. Nakrútil si totálne pevný zvuk basy, nádherne mocný v nízkych frekvenciách a napriek tomu, že Tomáš hral prstami, jeho basa znela ako báseň. Vladko Bis, basgitarista z Iné Kafe, daj si stretko s týmto Pánom muzikantom, on ti to nastaví. Sound je jedna vec, ale prevedenie s akým Tomáš hral na nástroj, je pre každého milovníka muziky proste lahoda. Ak som po koncerte Olympicu v martinskom amfiku išiel podať ruku Milanovi Broumovi, tak takto virtuálne ju podávam Tomášovi. Pasia pozerať na teba ako splývaš cez prsty dušou s nástrojom, cítiš, vieš sa oprieť i ubrať, získať tón, pracovať dynamicky a vedieť ísť aj ako parný valec. Pre mňa zážitok. Viem, že si hral mimo iné aj s Palinom Chodelkom, ale tvoje skúsenosti po toľkoročnom hraní v rôznych hudobných žánroch z teba spravili znamenitého slovenského basáka.

Ploštín punk
Ploštín punk vyťažili z ľudí všetko a nebolo toho málo, lebo pri ich sete najviac pršalo a mali to oproti iným účinkujúcim sťažené. Bývam za kopcom od amfika, v dedine Dolný Kalník. Tam fujačil taký vietor, že po návrate z fesťáku sme našli na dvore všetko rozhádzané akoby sme si pred mesiacom zadovážili malé hravé šteňa. Ale City Fest táto smršť obišla, slovanský boh vetra, Stribog, asi vycítil, že v amfiteátri sa stretli čisté duše, túžiace sa baviť, isto preto tento priestor zanechal takmer nepovšimnutý. Vďaka. Organizátori naisto hodia zopár lopát orechov pre teba do ohňa ako obetinu, s tým počítaj. Ak nie, budúci rok si pokojne oddnes strechu stejdžu, budeš mať na to právo.
Výraz čisté duše som nepoužil len tak. Na koncerte boli stovky mladých ľudí a poviem vám, že som nestretol ani jedného, ktorý by bol pod obraz Boží. Určite to v ten večer nejeden návštevník asi s alkoholom prebral, ale kde sú tie časy rokov deväťdesiatych, kde som pri nosení aparátu prekračoval v kluboch ako muzikant spiacich opitých ani po nálete, alebo sa mi trepali do cesty ani zombíci. A koľko ľudí sa včera zišlo na tejto výbornej rockovej party? Môj odhad je plus mínus 3000 platiacich, s kapelami a grátis ľuďmi tam mohla byť pokojne aj necelá štvorka. Ale môžem sa mýliť, odhadovať amfiko je veľmi ťažké, je to veľký, otvorený priestor.

Slíže so štvrťhodinovým meškaním prišli ako fajnová bodka. Drvivá väčšina fanúšikov si na nich počkala. Na nikoho iného by nepočkala, takže palec hore pred dramaturgom, po HS už nemôže hrať nikto, len by do prázdna zbytočne pálil elektrinu. A Horkýžaci? Ako vždy na jednotku s hviezdičkou. Masaker zvuk, metalové gitary, Kukove tanečky, obvyklé hlášky, basáčka vo svojom internom svete v plnom kontraste s gitarovými krídlami, anjelmi s rohmi, profesionálny výkon celého humorne uleteného ansáblu, ktorý si krochká ba aj vo vhodne po(zne)užitých vulgarizmoch a ktorý sa predviedol bez známky únavy, čo už Nitrania hrali v ten deň dvoják. Toľko synek si sťažoval: „Ten istý playlist ako pred polrokom v Športovej hale! To nevedia zahrať aj iné songy, veď majú toľko peciek?!?“ Milí moji HS, malý Hirax, Leo, vám teda odkazuje a dáva tieto tipy, aby ste oprášili piesne ako napríklad Baby, Atómový kryt, Horkýže slíže či Hovadá. Ja sa pridávam za éru producentstva so Sanchezom, veď s ním ste dali svetu iné šlágre (akoby povedal Tomáš Kmeť).

Horkýže slíže

Malá reklamná vsuvka – Horkýže slíže 28. 8. organizujú pri príležitosti 34. narodením kapely svoj vlastný festival Slížovica. Zostava je nabitá a mne sa páči, že tam bude aj kus metalu, ako napríklad husličkový Korpiklaani z Fínska alebo Soulfly (dobre som videl, že bubeník Marek mal počas martinskej šou triko Sepultury?). Veru tak, za korene sa netreba hanbiť, veď ste vyrastali na death metale. A touto cestou vám aj ďakujem, že ste B stage nazvali podľa Sancheza, poteší každého, kto ho poznal.
A to už som pri budúcom ročníku City Festu Martin 2027, kde s veľkou pravdepodobnosťou zahrajú Helenine oči. Aspoň tak lákal video šot v prestávkach pri zvučení interpretov. Čosi som započul aj o zaradení Separa a to akoby mi niekto nalial do ucha olovo. Silne zabolelo. Som ten posledný, ktorý vám má kecať do výberu kapiel, ale nerobte z City Festu mačkopsa. Rocková paleta, ktorú ste toto leto namiešali, bola unikátna, chutná, ľudia si bažili, brali si za naberačky prídavkov. Čo funguje, nemá sa meniť. Takže skôr dúfam, že som počul chybný chýr, raperi ostanú na svojich pódiách a rockovo naladení fanúšikovia sa potešia obdobne ladenej zostave aká bola terazky.

Ďakujem organizátorom. Skvelá akcia. Ďakujem kapelám, bavili vesmírne. Ďakujem Šokovi, šokoval málo, veselil i preväzoval nadpriemerne. Ďakujem stage managerovi, mimo HS šli všetky bandy presne. Ďakujem zvukárom, krútili, čo sa dalo (na Hiraxa zabudnite, ľahko sa môže mýliť). Ďakujem ľuďom, elektrizujúca atmosféra, radosť len tak tryskala, v Tokiu sa určite triasli seizmografy. Ďakujem priestoru martinského amfika, milujem ho, čosi som sa tam počas môjho dospievania nadrel lavíc. A v ten večer som sa znova vrátil do čias, kedy som sa virtuálne preniesol do doby, kedy som ako mladý rocker bežal od brány rovno pred nášľapy k pódiu a držal tak flek pre kamošov z partie. Vďaka organizátorom City Festu sa tak v mnohých mladých ľuďoch zrodili v piatok nové, krásne spomienky a tie ich nepustia do konca života. Na smrteľnej posteli budú ševeliť vnúčatám: „Keby ste vy len vedeli, ako som sa ja za mladi bavila! Vy ste prd generácia!!! Instantná. To my sme chodili do Martina na City Festy!“

Autor:  Hirax